Kúpa vozidla (či inej hnuteľnej veci) od nevlastníka podľa Občianskeho zákonníka

Ak niekto kupuje nové auto (či iné motorové vozidlo), kupuje ho od oficiálneho predajcu, ktorý je licencovaný a teda pri takejto kúpe nehrozí takmer žiadne riziko, že získa auto, ktoré právne (napr. vlastnícky) nie je v poriadku. Riziko však hrozí pri kúpe ojazdeného vozidla. Podiel jazdených a individuálne dovezených vozidiel na celkovom počte predaných vozidiel v SR predstavuje okolo 40 %. Pravdepodobnosť kúpy právne „vadného“ vozidla je preto vysoká.

Pre účely tohto článku budem používať pojem „vozidlo“, pretože právne závery tohto článku bude možné vztiahnuť nielen na automobil, aj na iné motorové, či nemotorové vozidlo. Závery však možno použiť aj na inú nadobúdanú hnuteľnú vec.

S nadobudnutím nového vozidla môžu byť späté problémy s jeho technickými vadami, spravidla však nie s vadami právnymi (skôr výnimočne). S kúpou ojazdeného (jazdeného) vozidla je však okrem technických vád vozidla spojené aj riziko právnych vád, najmä pri existencii množstva ponúkaných ojazdených vozidiel na trhu. Právnymi vadami sa rozumejú vady, ktoré sú spojené s oprávneniami vlastníka, právami užívateľa, s ťarchami na vozidle a pod. Ide spravidla o chýbajúci prechod vlastníckeho práva na nového nadobúdateľa (kradnuté vozidlo), oprávnenie auto užívať a nakladať s ním, nezaťaženosť auta napr. záložným právom atď. Za najvážnejšiu z takýchto vád možno považovať práve tú, kde kupujúci nenadobudne k autu vlastnícke právo.

Typickým prípadom, ku ktorému v praxi dochádza, je situácia, keď polícia pri cestnej kontrole zistí, že auto má pozmenené VIN číslo a po bližšom skúmaní polícia dospeje k záveru, že ide o vozidlo ukradnuté (odcudzené) inej osobe. Ide o vadu vo vlastníctve veci – nadobúdateľ nie je vlastníkom vozidla – vlastníkom vozidla je osoba, ktorej bolo vozidlo odcudzené. V tomto prípade polícia vozidlo aj zadrží a uschová. Je zrejmé, že kupujúci (nadobúdateľ) takéhoto auta týmto prichádza o výkon vlastníckych práv, minimálne však o možnosť auto užívať. Zároveň, ak už uhradil kúpnu cenu predávajúcemu, nemá ani peniaze, ktoré za vozidlo zaplatil. Výsledný stav je taký, že najviac poškodený je práve kupujúci, ktorý vozidlo ako posledný v rade kúpil (a ktorému ho polícia zadržala), pretože jednak nemá vozidlo a navyše nemá ani peniaze, ktoré za neho predávajúcemu zaplatil. V tejto súvislosti je potrebné si položiť otázku, ako môže kupujúci takúto situáciu riešiť.

Rozdiel v riešení situácie spočíva v tom, či kupujúci vozidlo kupoval na základe zmluvy uzavretej podľa zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, alebo podľa zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník.

Kúpnu zmluvu pritom možno uzavrieť písomne, ale aj ústne. Pri kúpe hnuteľnej veci (aj vozidlo sa považuje za hnuteľnú vec) totiž nie je potrebné, aby zmluva bola uzavretá písomne. Ak je však zmluva uzavretá písomne, možno z nej spravidla zistiť, podľa akého zákona je uzavretá (napr. odkaz pri označení zmluvy v hlavičke, že ide o kúpnu zmluvu podľa Občianskeho zákonníka, prípadne uvedenie takéhoto ustanovenia v rámci záverečných ustanovení zmluvy).

Ak sa takéto ustanovenie v zmluve nenachádza, alebo ide o zmluvu ústnu, je rozhodujúce, kto zmluvu uzavrel. Ak zmluvu uzavreli dvaja občania, takáto zmluva sa riadi Občianskym zákonníkom – pôjde teda o kúpnu zmluvu uzavretú podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ak zmluvu uzavreli dvaja podnikatelia, ale predmet zmluvy sa netýka ich podnikateľskej činnosti (vozidlo neslúži na podnikanie), pôjde takisto o zmluvu podľa Občianskeho zákonníka. Aj zmluva bez označenia uzavretá medzi podnikateľom a občanom sa riadi Občianskym zákonníkom. Ak však zmluvu uzavrú dvaja podnikatelia a zmluva sa týka ich podnikateľskej činnosti (vozidlo používa predávajúci na podnikanie a kupujúci ho kupuje pre jeho podnikateľskú činnosť), zmluva bude uzavretá podľa Obchodného zákonníka, t.j. podľa ustanovenia § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Zároveň platí, že Obchodný zákonník si možno zvoliť ako predpis, podľa ktorého sa budú riadiť právne vzťahy medzi zmluvnými stranami (v tomto prípade podľa § 409 a nasl. Obchodný zákonníka), avšak Občiansky zákonník si ako predpis zvoliť nemožno (dvaja podnikatelia sa nemôžu dohodnúť, že zmluva, ktorá sa týka ich podnikateľskej činnosti sa bude riadiť Občianskym zákonníkom). Dohoda o voľbe Obchodného zákonníka ako rozhodného predpisu (§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka) však musí byť písomná (§ 262 ods. 2 Obchodného zákonníka). Dvaja občania sa teda, na rozdiel od podnikateľov, môžu dohodnúť, že ich zmluva (kúpna) sa bude riadiť Obchodným zákonníkom.

Podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, „Strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v §) 261, sa spravuje týmto zákonom.“.

Podľa Obchodného zákonníka je v určitých prípadoch možné nadobudnúť aj vec, ktorú predávajúci nevlastní (§ 446 Obchodného zákonníka). Podľa Občianskeho zákonníka (§ 588 a nasl. o kúpnej zmluve) nie je možné platne nadobudnúť cudziu vec (napr. ukradnuté auto).

Podľa § 588 Občianskeho zákonníka, „Z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.“

Pri prevode práv, vrátane práva vlastníckeho, sa pritom vychádza zo zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám – nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. Pre účely prevodu vlastníctva to značí, že ak sám nie som vlastníkom veci, ktorú prevádzam, vlastnícke právo neprechádza ani na nadobúdateľa – nestane sa vlastníkom veci.

Vzhľadom na vyššieuvedené, ak došlo k predaju vozidla, ktoré predávajúci nevlastnil, zmluvou podľa Občianskeho zákonníka, kupujúci sa nestal vlastníkom vozidla. Vzhľadom nato platí, že kúpna zmluva je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, „Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.“

Ak je právny úkon, v tomto prípade kúpna zmluva, neplatná, každá zmluvná strana musí vrátiť druhej zmluvnej strane to, čo podľa nej dostala.

Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, „Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.“

Pre predávajúceho z takejto zmluvy to znamená, že musí vrátiť kupujúcemu kúpnu cenu, ktorú obdržal a kupujúci musí vrátiť vec, ktorú na neho predávajúci previedol. Ak to niektorá zmluvná strana dobrovoľne nesplní, je potrebné podať žalobu na súd. Výrok žaloby (na základe neplatnej zmluvy) podanej zo strany napr. kupujúceho by mal znieť tak, že žalovaný (predávajúci) je povinný zaplatiť kupujúcemu kúpnu cenu a zároveň žalobca (kupujúci) je povinný vydať predávajúcemu vec (vozidlo). Takto formulovanú žalobu však nemožno požadovať po kupujúcom, ktorému bolo vozidlo odňaté políciou, pretože predávajúcemu nemá čo vydať (nemá vozidlo, ktoré by mohol vydať, pretože polícia mu ho odňala). V tomto prípade postačuje, aby kupujúci v rámci žaloby požadoval od predávajúceho vrátiť (zaplatiť) zaplatenú kúpnu cenu. Okrem toho, predávajúci ani nemá nárok na vydanie vozidla, ktoré mu nepatrí a pretože k nemu nemá žiadne práva vlastníka (právo s vecou nakladať, držať ju, užívať, požívať jej plody a úžitky), nemôže ich vykonávať a ani sa ich súdnou cestou domáhať. Požadovať teda od žalobcu (kupujúceho) v rámci súdneho konania, aby oproti zaplateniu kúpnej ceny vydal žalovanému (predávajúcemu) napr. kradnuté vozidlo by bolo v rozpore so zákonom. V tomto prípade by sa teda súd rozhodujúci vo veci mal uspokojiť s takým výrokom rozhodnutia, že uloží žalovanému (kupujúcemu) povinnosť zaplatiť (vrátiť) kupujúcemu peňažnú sumu (zaplatenú kúpnu cenu). Na základe takéhoto rozhodnutia je potom žalobca (kupujúci) oprávnený vymáhať si zaplatenú kúpnu cenu od žalovaného (predávajúceho) a to aj cestou exekúcie.